Pozdravujem ťa na pásme

Kategória: CB expedíci a výlety

CB výlety a expedície či rôzne súťaže

Expedícia Barbakan – Skalka (Kremnické Vrchy)

19-20.11.2005

Neubehol ani týždeň po poslednom portejbli a expedícia Barbakan opäť vyrazila do kopcov. Tentokrát sme si to namierili rovno na Skalku s nadmorskou výškou 1200 m. n. m. Rozmýšľali sme aj nad Polom, ktorý sa nachádza pri Žiline. Keďže v Žiline nasnežilo až 4 cm snehu, na Polom by sme sa asi nedostali a tak sme šli vyskúšať predsa len tú Skalku. Náš tím pozostával zo 4 členov snehuliakov a to v zložení Peki BB, Tarzan BB, Mirči BB, no a predsa ja som nemohol chýbať FoXo BB.

Na expedíciu sme sa vybrali v netradičný deň sobota 19.11.2005 pretože jeden z členov v piatok nemohol a predsa nebudeme trpieť bez neho. Zámienka bola aj tá, že v piatok sme mali ísť do Tatier na rádioamatérske stretnutie. Bolo spojené s burzou na ktorej sme každý chceli niečo kúpiť. Tarzan v sobotu ráno prišiel najprv po Mira, mňa a nakoniec po Pekiho. Plne vybavený a naložený sme sa vybrali na cestu, ktorú sme si spríjemnili skvelou hudbou. Zastavili sme sa vo Zvolene natankovať naftu a poumývať okná. Ďalej nasledovala už len cesta na Skalku. Na Skalke sme boli pred nedávnom, ale od vtedy Tarzan zabudol cestu a tak sme sa viezli až do Žiaru nad Hronom. Nevadí však to sa môže stať každému z nás a nakoniec sme sa previezli a videli haváriu. Cesta od Kremnice hore bola trošku zasnežená a vo vyšších miestach bola už aj poriadne klzká. To by som teda v Októbri nečakal. Tarzan sa nenechal zaskočiť a ešte sa aj vybláznil. Bola asi jedna hodina poobede, keď sme dorazili na miesto portejblu. Bolo to hneď pred vysielačom na parkovisku pri strážnej službe. Tá pozostávala s jedného člena SBS služby a štvornohého priateľa, ktorý mi meno prezradiť nechcel. Ten očividne strážil dobre, pretože sme sa ho naozaj báli. Ochrankár bol veľmi milý a príjemný chlapík. Dobre sme si s ním pokecali počas rozkladania stanu ale aj vlastne po celý čas. Áno stavali sme stan! Stan sme si rozložili hneď pred oploteným areálom na panelovom povrchu. Za nami sa nachádzala ubytovňa. Do tej sa dalo po známostiach tiež dostať ale to sme vtedy ešte nevedeli. Jáj ako by nám už len bolo pohodlne v ubytovni. Nevadí stanovanie aspoň niečo dodalo do výletu. Mirči dopredu vybavil aby sme tam mohli stanovať a hlavne vybavil aj elektriku, bez ktorej by sme boli asi stratený. Bola tam strašná kosa a to ešte neprišla noc! Rozložili sme stan, všetky veci sme preniesli do stanu a pripravili na vysielanie. Postavili sme 5/8 ktorá bola ukotvená o rúru oplotenia. Trošku sme sa pri jej ukotvovaní aj zasmiali, pretože keď bola hore zistili sme že nemá namontované radiály. V tom nám Peki pripomenul, že už keď budem dávať tie radiály mohli by sme tam zakrútiť aj kábel aby sme ju nemuseli znovu demontovať. S Tarzanom sme šli od smiechu do kolien, ešte sa nám to niky nestalo. Vtedy som ešte mal kolená našťastie zdravé. Teraz ani neviem čo na tom bolo také smiešne. Asi ohnivá voda ktorá bola miesto manuálu. Tá nám mala dať status inžiniering tím ale asi bola slabá. Skúsili sme postaviť aj smerovku ktorú sme chceli hlavne vyskúšať ako to s ňou pôjde. Tá sa však ale nepodarila postaviť nakoľko nám chýbali nejaká diely. Nevadí hlavne, že bola aspoň jedna funkčná anténa. Už aj s nefunkčnou anténou sme sa stretli. Po 100% ntom namontovaní antény sme sa v stane usalašili a dali do vysielania. Naše prvé spojenie bolo o 14:09 a ozval sa nám Cvrček Budatín, ktorý práve sedel vo svojom autíčku a blúdil po Klačne 58 Km vzdialeného miesta od nás. Keďže moja navigácia je vraj nie najlepšia radšej som mu neradil a blúdil ďalej. Spojenia veľmi nechodili, z čoho sme nemali dobrý pocit a ešte nám aj stále vyhadzovalo ističe, takže sme až do odstránenia chyby museli fungovať na jedom ohrievači. V stane bolo po dákom čase síce teplejšie ale neustále behanie hore dole kvôli nahodeniu ističov priviedlo do stanu zimu ale aj čerstvý horský vánok vzduchu. Až v podvečer sa nám chybu podarilo odstrániť a mohli sme sa konečne aspoň kúsok ohriať. Ja s Mirčim sme si ľahli, Mirči bol po nočnej unavený a mňa chytili driemoty. Ako zvyknem vravieť odpálilo ma ako raketu. Večer som sa zobudil na buchot. Bola to výmena SBS služby na vrátnici. Brána cez ktorú sa chodilo do areálu kúsok vŕzgala. Prišiel sa s nami aj zoznámiť a uistiť, že sme nepomrzli. Aj on bol k nám veľmi milý a priateľský. Večer bol príslušník SBS na nočnej prehliadke aj so štvornohým pomocníkom. Vraj je veľmi priateľský. Zhodli sme sa na tom , že je to múdra potvorka. Keď je pustený, tak sa hrá a ako náhle je na reťazi, tak stráži veľmi poctivo a je mu jedno či sa pred chvíľkou s vami hral aj tak si vás podá. Nad ránom bol už Peki aj Tarzan unavený, tak som ich pustil si ľahnúť k Mirovi. Boli natlačený ako sardinky vo vlastnej štave. Ja som si sadol na stoličku a začal dávať výzvu na všetkých kanáloch. Neverili by ste aké bolo všade ticho. Neozval sa nikto ani len opakovače mi neodpovedali. Neostávalo mi nič iné ako sa pokúsiť zaspať a ráno skoro vstať aby som znovu vyskúšal dávať výzvy. Sadol som si na jednu stoličku a na druhú som si vyložil nohy aby som si spravil kus leháro. Bola mi taká zima, že som nemohol zaspať. Celú noc som sa pozeral na digitálne hodiny a odratúval minúty. Sem tam som pozrel na chrápačov či nie sú odokrytý, alebo či sa nechcú náhodou vymeniť. Tarzan si veľmi nepospal, pretože bol na malom kúsku a tam sa nedalo dobre spať. Navyše sa mi ešte aj podarilo spadnúť zo stoličky, pretože sme boli dole kopcom a ako som sa chcel podoprieť, nechtiac som skoro spravil praženicu z Tarzanových vajec. Dúfam že nezostane bezdetný, to by ma naozaj mrzelo a Jane by ma tiež veľmi nepochválila. Istotne by na mňa poslala armádu paviánov. Veď každý z nás by určite rád videl pobehovať o niekoľko rokov malé Tarzančatá. Okolo pol piatej ráno sa už aj Tarzan nadobro prebudil a tak sme hore buntošili dvaja. Zapol som CB a zase som podával výzvy na každý kanál. Ticho! Nemohol som tomu uveriť. Čo sa ma všetci báli? Ako je to možné, že nikto nie je v takúto skorú hodinu na vysielačke. Čo môžu mať ráno o 4 na práci. Potom mi svitlo, že len blázon by sa bol do rána hral s CB. Tak som sa zabával s opakovačmi, ktoré zrazu začali komunikovať. Aspoň niekto. Na jednom sa mi stále ozýval dáky Maďar, ktorému som nerozumel ani slovo. Krátko po piatej vstal aj Peki s Mirom. Pekimu sa nechcelo vstať ani po treťom pípaní jeho vlastného budíka. Ja som hneď vystriedal Pekiho a zaujal polohu ležiaceho strelca. Vliezol som do teplého spacáku a už ma nezobudil ani Peki. Spojeníčka veľmi nelietali a tak sme sa na to o trištvrte jedenásť vykašlali. Naše posledné spojenie bol Johny BB ktorý bol naše 100-té spojenie. Snažili sme sa čo najskôr pobaliť a rozobrať zmrznuté zariadenia. Ráno keď sme odchádzali už zase slúžil SBS-skár čo nás aj privýtal. Rozlúčili sme sa s ním, poďakovali, poprosili ešte aby nám spravil spoločnú fotku a ufujazdili sme domov. Na Skalke po nás ostal len mokrý fľak od stanu a smeti v koši. Cestou sme sa ešte zastavili na benzínke, boli sme hladný. Kúpili noviny a hneď nás zaskočila titulná strana „Labuda zabil dve ženy“ V ten víkend sa na cestách stalo veľa dopravných nehôd. Boli sme radi, že sme sa nestali obeťami jednej z nich.

Domov sme si odniesli celkom pekný počet bodíkov aj keď sme rátali s viac spojeniami ale hlavne kopec spomienok, či už na tuhú zimu alebo dobrú náladu. Ale aj tak celkovo hodnotím túto expedíciu za úspešné zimné tŕpky.

Expedícia Mafia – Veľká Javorina

12-13.11.2005

Píšu sa dni 12-13.11.2015, dni kedy sme nevedeli čo nás ešte len čaká. V tento termín uskutočnila Expedícia Mafia jednu zo svojich posledných expedícii v tomto roku. Peki a ja sme sa stali jej čestnými hosťami. Namierili sme si to rovno na Československé hranice, Veľká Javorina. Túto expedíciu zastupovali Števo ZV ,Peki BB a ja FoXo BB.

Náš cieľ bol jasný. Vybehnúť na kopec, zažiť veľa zábavy, priučiť sa novým poznatkom od Števa a nazbierať pár bodíkov do SPL. Na dlhú cestu sme sa vybrali v sobotu ráno dňa 12.11.2005. Ráno som sa s Pekim dostavil do ZV, kde na nás čakal Števo. Skôr ako sme opustili mesto Zvolen, sa Števo šiel ešte vyšantiť na hokejbalové ihrisko, kde mali stretnutie s trošku mladšími súpermi ako boli oni. Stav po tretej tretine prekvapivo 11:0 pre družstvo MiB (Man in Black), ktoré reprezentoval aj Števo. Po tejto výhre sme sa už mohli vybrať na našu dlhú cestu smer Veľká Javorina. Cestu sme si spríjemnili dobrou náladou, skvelou hudbou a tiež sme vyspovedali Števa ohľadom jeho roboty a vysielania. Počasie bolo na naše očakávanie celkom dobré, i keď sme mali pocit ako keby bol už podvečerný čas. Cesta nám trvala približne dve a pol hodiny. Pomaly sme sa blížili ku kóte, keď začalo trocha mrholiť a začal fúkať vietor. Vraveli sme si, že to určite prejde pretože sme si nechceli ani len predstaviť, že tam hore bude zlé počasie ktoré na nás číha. Veď určite každý vie aké to je rozkladať veci v zime a za dažďa či padania krúpov. Po príchode hore na odskúšané miesto na ktoré chodí Števo sme zbadali auto. Bol to Delta Nové Mesto. Bol už rozložený a vysielal. Po otvorení dverí a pokuse vystúpiť, ma naspäť vtlačila zima a vietor, ktorý mi nepríjemne fúkol chladný vánok rovno do ksichtu. Vystúpili sme a šli sme sa ako správny CB-čkári pozdraviť. Opýtali sme sa pár vecí, rozlúčili a utekali sadnúť do vyhriateho autíčka. Rozhodli sme sa, že pôjdeme skúsiť pozrieť na druhú stranu kopca pretože by sme sa rušili a to by nebolo dobré ani pre jedného z nás. Rozložili sme sa pár metrov za vysielačom. Počasie? Ako by povedali vo filme Armagedon to najhoršie možné. Jednu výhodu sme mali a to, že sme aspoň nezakotvili na magnetickom ferite. Nečakal som, že to bude až také chladné počasie a nevyzbrojil som sa poriadne. Ostal som bez čiapky a rukavíc. Rozbalili sme antény, stožiare a príslušné veci k nim. Najprv sme spojazdnili anténu Black Pirát. S Pekim som zatiaľ ostal v aute a začali sme vysielať, kým Števo postavil smerovku. Vysielačku sme napojili na autobatériu a na druhu autobatériu sme zapojili menič s 12v na 230V kvôli notebooku. Ten sa nám veľmi zišiel na zapisovanie spojení, ale poslúžil nám aj na rozlúštenie volačky a lokátora. Na začiatok sme vyskúšali moju Allamatku 296. Pár CB-čkárov ma upovedomilo, že ju budem mať asi rozladenú, čo ma v tej chvíli veľmi netešilo, pretože bola nová a už som túto hlášku raz počul keď sme vysielali na Sitne. No nič sa nedalo robiť a vymenili sme ju za Prezident Lincoln. Tá chodila veľmi dobre, potvrdili nám to aj tí , ktorý nás predtým upovedomili. Allamatku 296 po návrate do BB rozobral Tarzan a opravil ju. Jedna nožička tranzistoru sa záhadne odletovala. Spravili sme pár spojení a dali sme si krátku technickú prestávku na ukotvenie smerovky. Trošku sme sa potrápili s vetrom, ale nakoniec sme to zvládli. Smerovka stála na svojom mieste a bola pripravená na spojenia. Teraz sme už boli fakt premrznutý a premočený do nitky. Sadli sme si do auta a kým sme s Pekim vysielali, Števo sa snažil spojazdniť plynový ohrievač. Ten sa mu však nepodarilo spojazdniť, bol asi pokazený. Síce išiel ale nie tak ako by mal správne fungovať. Len horel a horel a poskytol len malé množstvo tepla, ktoré bolo za chvíľočku preč cez dvere kade šli káble. Takže nám do auta fučalo a bola zima. Ale aj napriek tomu ten ohrievač poslúžil, nebola zase až taká kosa a dosť mi pomohol pri sušení mokrých vecí. Občas sme si prikúrili naštartovaním auta. Najhoršie bolo to, keď v aute bolo ako tak teplo a niekto z nás musel ísť do prírody. Ale sme borci a vydržali sme to. Spojeníčka išli celkom dobre. Ozývalo sa nám dosť ľudí a najmä Čechov, s čím sme aj rátali. Postupne sme si v aute vymenili sedacie miesta. Ja som šiel dozadu, Peki so Števom vysielali a zapisovali spojeníčka. Ja som si zatiaľ schrupol, pretože som bol ako na každej expedícii nevyspatý z prebdených študentských nocí. Spalo sa troška horšie ako doma ale čo človek všetko nevyskúša. Nad ránom si pospal aj Števo a Peki potiahol vysielanie, pretože sa musel Števo vyspať a byť svieži na riadenie auta. Okolo ôsmej sme boli už všetci hore. Z auta sme sledovali ako sa anténa kýva z jednej strany na druhú. Tráva a kvety boli úplne zmrznuté a na anténe sa tvorila pomaly námraza. Smerovka to znášala ešte ako tak ale mali sme pocit, že to dlho nevydrží. Black Pirát sa držal ako zaťatý. Snažili sme sa aj natočiť smerovku na inú stranu ale nepodarilo sa nám s ňou pohnúť. Aj tak nám ju netrebalo až tak veľmi ako sme si mysleli. Prišla dvanásta hodina a pustili sme sa do obedovania. Každý jedol čo mu hrdlo ráčilo. Pred sebou sme mali ešte necelé 4 hodinky vysielania. Chceli sme dosiahnuť okrúhle číslo spojení a to sa nám nakoniec aj podarilo. Pred záverom sme však už mysleli, že sa nepodaria pretože nám došli brejkovia a tak sme museli dávať výzvy. Netrvalo nám to však dlho a opäť sa spustila lavína brejkov. Na kopce sa vyštverali aj viaceré expedície, ktoré s nami veľmi radi spravili spojenia. Pred našim finišom sme boli trošku nervózny, pretože nie a nie spraviť 11 spojení aby sme mali okrúhle čísielko. Ale nakoniec sa nám to po výzvach podarilo a spravili sme 1 spojenie nad rámec. Vybehli sme z auta a začali baliť antény. Vonku fúkalo ešte viac ako deň predtým a všetko ležalo pod tuhým mrazom. Ako prvú sme začali dáva dole smerovku, pretože tá by to už dlho nevydržala. Bolo na nej kopec námrazy a drevený stožiar sa pomaly lámal. Odkotvili sme laná a snažili sa ho dať pomaly na zem. Čo náhoda nechcela, stožiar to nevydržal a smerovka padla na zem. Tušili sme to ale dúfali, že sa to nestane. Jeden segment sa zlomil a trocha sa ohla. Dúfam, že sa to podarí Števovi dať do poriadku. Na rad prišiel Black Pirát, s ktorým sme také problémy nemali. Asi po 45 minútach bolo všetko na zemi a hodili sme to pod výfuk aby sa to odmrazilo aspoň kúsok. Zatiaľ sme upratali veci v aute a dali všetko na svoje miesto. Postupne sa začalo stmievať a všade okolo bola hmla. Nebolo vidieť ani na 20 metrov. Čakali sme kým sa veci odmrazia a rýchlo z tade domov. Dole sme šli veľmi opatrne, pretože už nebolo vidieť ani na meter. Pred nami bola stále hmla a až asi len po 15 minútach klesania sa hmla rozišla.

Domov sme si odniesli celkom pekný počet bodíkov ale hlavne kopec spomienok, či už na tuhú zimu alebo dobrú náladu. Ale aj tak celkovo hodnotím túto expedíciu za úspešnú. Veď však neschudol som, nezmrzol som a hlavne som sa neposral. Takže dovidenia priatelia 73.

Expedícia Barbakan – Sitniansky rytieri Returned 2

28-30.10.2005

Neubehli ani 2 týždne a my sme sa opäť vracali s chuťou na skvelý overený portejbl Sitno. Tento krát sme dúfali, že spravíme ešte viac zaujímavých spojení ako na predošlej expedícii. Boli sme v zložení Peki BB, Miro BB, Tarzan BB, Peter BB (nádejný člen klubu) FoXo BB, Krokodíl Banská Belá a hostia expedície (Pytón Prievidza, Axo Banská Štiavnica, Jano Sitno, Števo ZV, Princezná ZV, Kevin ZH).

Aj teraz chcem v mene celého Klubu Barbakan poďakovať Krokodílovi za vybavenie rozhľadni na Sitne, pre tento portejbl. Všetko sa to opäť začalo v piatok 28.10.2005. V piatok doobeda som sa ešte spojil s Tarzanom, ktorý ma poprosil aby som mu prišiel pomôcť nastaviť a odmerať PSV na jeho anténe. Trvalo nám to trošku dlhšie ako sme predpokladali, a tak sme sa aj neskoršie vybrali z BB. Najprv sme išli po Petra, Pekiho a nakoniec sme sa zastavili u mňa. Išli sme len vo štvorke, pretože MacGyver mal rodinné povinnosti ako v tomto období väčšina z nás. Miro mal službu a tak prišiel za nami až v sobotu. Z BB sme vyrazili okolo 17:00. V Banskej Belej sme sa stavili po Krokodíla a naša cesta na Sitno mohla pokojne pokračovať. Vyniesli sme všetky veci hore, začali stavať anténu a rozkladať veci na vysielanie. Okolo 19:45 bola anténa naladená, vysielačka na správnom mieste, PC tak isto, proste všetko pripravené na našu expedíciu. A vtedy sa to stalo! Blesky, iskry, buchot a treskot sa ozývali na celú rozhľadňu. Keď sa dym pominul zbadali sme červeného Tarzana. Červený nebol preto žeby sa nadýchal dymu ale od zlosti. Podarilo sa mu odpáliť náš jediný výkonný zdroj, ktorý napájal vysielačku. To snáď nie!! Prečo práve my? Neostávalo nám nič iné ako vysielať na autobatériu, čo znamenalo aj nižší výkon rádiostanice. Tarzan s Krokodílom sa však nevzdali a zbehli po náhradný zdroj. Naša nádej bola v nedohľade. Prvé spojenie sa nám podarilo nadviazať s Mirčim BB o 19:59, ktorý bol už celý nedočkavý na nadviazanie spojenia s nami. Spojenia sme zbierali pomaly. Všetko sa začalo až v neskorších hodinách. Spojenia však začali lietať lepšie ako minule. Aj tentokrát sme mali zo sebou 5/8 anténu, ktorú Tarzan super opravil a naladil. Anténu sme dali na obľúbené miesto, priamo na rozhľadňu. Allamat 296 – No Comment! Pár ľudí nám povedalo, že moja Allamatka je rozladená, čo ma v tej chvíli dosť zaskočilo. Veď som ju kúpil len prednedávnom a teda je čisto nová a navyše ťažko rozladiteľná. No nič ostal som smutný a rozmýšľal čo s ňou. Miro mi povedal ako to je, že oni majú rádioamatérske vysielačky a musia si ma naladiť. CB-čkárske ma brali super. Neskoršie mi oznámili, že sa mi ospravedlňujú, že chyba je u nich. Mali ste vidieť výraz mojej tváre. Krátko pred začatím nového dňa sme mali už 51 spojení. Expedícia Tatran, ktorá vysielala z Lomničáku, mala síce viac, pretože už vysielali o čosi skôr. Večer lietajú spojeníčka lepšie a tak sme čakali na najdlhšie spojenie. To prišlo 30 minút po polnoci. Bol to Tomáš Mobil Roudnice /p Dlouhá Louka, s ktorým sa nám podarilo spraviť 454 km. Bolo to pekné spojeníčko. Celý večer a ešte aj sobotňajšie ráno sme naháňali Strejdu Jihlava. Podarilo sa nám s ním spraviť spojenie až v nedeľu okolo piatej ráno. Sobotňajšie ráno bol na stráži Peki s Tarzanom. Ja a Peter sme zaľahli a Krokodíl tiež. Spinkal som ako vždy o čosi dlhšie ako ostatný (ja to mám tak rád). Ráno sa nám Mirči ozval, že asi nepríde pretože mal prísť s Paťom ZV a ten ochorel. Dlho sme ho ale nemuseli prehovárať, aby nasadol na prvý bus do Štiavnice. Nakoniec povedal, že príde okolo 12:10 do Štiavnice. Asi okolo 11:00 sme sa všetci vybrali na neďaleké zrúcanisko hradu. Spravili sme si pár pamätných fotiek a ohlásil sa nám Pytón Prievidza, že je už skoro pri nás. Vybehol som k autu a začal stopovať. Hneď nás zbadal. Pekiho zobrali hore na aute, Krokodíl a Peter šli peši a ja s Tarzanom sme sa vybrali dole do Štiavnice po Mirčiho. Ten nás už čakal pri Bille. Nahodil veci do auta a šlo sa ešte nakupovať. Keď sme prišli hore, Pytón mal už postaveného Black piráta a testoval si staničku. Allamat 296 old. Neverili by ste, ale aj v takejto zime sa odhodlaný turisti vyzbrojili a vybrali si to rovno na Sitno. Okolo pol tretej nás Pytón opustil. Ja som sa vybehol kuknúť vonku, pretože som potreboval čerstvý vzduch a stretol som tam známych. Troška sme pokecali a vybrali sa ešte poobzerať krásy Sitna. Okolo tretej nás navštívil Kevin ZH (môj spolužiak a nádejný budúci CB a PMR-kár aj so sestrou, dvomi kamoškami a štvornohým priateľom. Kevin prišiel o čosi skôr ako dievčence (zrejme mu nedali pokoj). S Kevinom sme ich zatiaľ čakali na skalách, z ktorých bol krásny výhľad na Štiavnicu. Netrvalo im to ani dlho a boli hore. Veronika sa hneď vybrala na rozhľadňu za chalanmi a Kevin si porobil ešte dáke fotočky kým som babám ešte vysvetľoval pár vecí o tom , čo to tu vlastne stvárame. Začala nám byť už zima a tak sme sa aj my vybrali do vnútra. Ukázali sme im ako to všetko funguje, pustili krátky dokumentárny film o našej expedícii „Cesta hrdinov“, porozprávali sme sa a vybrali sa domov. Bol som ich odprevadiť ale nebol som úplne dole, pretože bolo neskoro, normálne sa už aj stmievalo a každé dieťa sa tmy bojí. Aj tak som prišiel po tme a skoro som sa stratil. Prišiel nás kuknúť aj Axo Banská Štiavnica, Jano Sitno a Števo ZV s Princeznou ZV, ktorý nám doniesol mapky do denníka. Nemali sme si ho ako aktualizovať, keďže hore nebol net a ani signál. Počasie nebolo až také pekné ako minulú expedíciu, ale za to sme mali návštev a návštev. Západ slnka sme si tiež všetci vychutnali podaktorí pri kávičke s keksom v ruke. Ja so studenými párkami a teplým pivom. Skvelá nálada neprestala panovať ani keď sme ostali sami. Ostatný vysielali a ja s Mirčim sme sa bláznili ako malé deti. Bola nám zima, tak sme sa potrebovali zohriať a tak sme hrali wrestling. Vopred prehratý boj proti hrošíkovi. Spojeníčka frčali jedna báseň a my sme boli nadšený. Túto noc som vydržal byť hore s Pekim. Ostatný už zaľahli. 1:50 Am sme spravili posledné spojenie a pustili sme si film ako rozprávočku na zaspanie (samozrejme, aby bolo jasné, filmy sme si púšťali cez PC). Po čase sa zobudil Miro plný energie a kukal s nami. Skončil film a zaľahol som do postele aj ja. Miro ma pustil a on si ešte kukol ďalší, pri ktorom už všetci zaspali. Prišla 5 hodina ráno a Tarzan sa pustil do vysielania. Ja som v tom čase sladko spinkal, takže neviem čo sa medzitým dialo. Pár krát ma síce zobudili, ale ja som spal ďalej. Do úplného prebudenia som sa dostal, keď som počul prvých turistov. Tarzan s Petrom si išli opekať a Peki s Mirčim vysielali a ja som zapisoval. Keď sa chalani vrátili s opekačky, Mirči a ja sme nasledovali ich šľapaje, boli sme už asi tiež dosť hladný. Najedený sme pokračovali v našom vysielaní. Sem tam sme sa s Mirčim ešte ponaháňali. Pôvodne sme mali ísť preč okolo druhej, ale spojeníčka sa zrazu začali hrnúť a my nie a nie odísť. Tarzan a Peter sa teda ešte vybrali kuknúť na skaly a spraviť posledné fotky. Mirči si zatiaľ pospinkal. Blížila sa 16-ta hodina a my sme ešte neboli ani zbalený. Nakoniec sme to zabalili okolo 17:00. S Pekim sme chceli ešte ostať ale bohužiaľ nedalo sa. Povinnosti volali. A tak sme posledné spojenie spravili s Ignácom Bratislava. Bol naše 316 spojenie. Zbalili sme už komplet všetky veci a nahádzali do auta.

Odchádzali sme dostatočne spokojný, pretože toľko spojení sa nám ešte nepodarilo spraviť a na 1009 m. n .m je to paráda. Troška sme boli sklamaný, že to začalo lietať a my sme museli ísť preč. Nevadí pôjdeme aj nabudúce!! Tešíme sa na QSL lístky a na ďalšiu vydarenú expedíciu!!! Ahojte a 73.

Expedícia Barbakan – Sitniansky rytieri Returned

14-16.10.2005

Po dlhšej prestávke oddychovania doma a rozvaľovania na gauči sme sa opäť vybrali na ďalšiu expedíciu. Tentokrát v zložení Mirči BB, MacGyver BB, Tarzan BB, Peki BB a FoXo BB (Števo ZV, Krokodíl Banská Belá – hostia). Vybrali sme sa na Sitno, druhý krát tento rok, kde sme minule spravili 60 spojení. Neodradilo nás to a verili sme, že tentokrát to bude viac. Naša viera nás nesklamala, ale o tom trochu neskôr.

Na úvod sa chcem za celú expedíciu poďakovať Krokodílovi Banská Belá, ktorý nám vybavil miesto na výborný portejbl, rozhľadňu na samom vrcholku Sitna. Ďakujeme Krokodíl. Na našu dlhú cestu sme sa vybrali v piatok 14.10.2005 podvečer. Tarzan spolu s Mirčim prišli po mňa a spoločne sme vyzdvihli MacGyvera a Pekiho. Po zozbieraní celej posádky a všetkých potrebných vecí auto viditeľne kleslo o pár centimetrov dole. Mirči určite nebol pred cestou na veľkej potrebe. Naša ďalšia zástavka bol Kaufland, ako inak zásoby na zimný odpočinok. Potrebovali sme ešte dokúpiť pár vecí a hlavne posilňujúcich nápojov, aby sme tam nezmrzli. Po vyrabovaní Kauflandu a porozprávaní sa milo s predavačkou, napchali sme zbytok potravín do preplneného auta. Cestou sme si otvorili posilňujúci nápoj RedBull a dávali pozor na cestu, pretože bola už tma a na cestách boli samí blázni a my sme po RedBulle skoro začali lietať. Cesta do Banskej Štiavnici nám podaktorým ubehla veľmi rýchlo. Krokodíl nás už mal čakať hore na Sitne a my sme nevedeli, kade sa máme vybrať. Po stopnutí staršieho párika nám bolo už všetko vysvetlené. Potrebovali sme už len nájsť odbočku, ktorú Tarzan takmer prehliadol. Ale je skvelý šofér a vykryl to. Pred nami sa ocitla dlhá asfaltová cesta smerom hore do nebies. Samé zákruty a jeden kamikadze jeleň, ktorému mohla zrážka s nami byť osudná. Snažili sme sa cez CB dovolať na Krokodíla, keď tu zrazu pred nami spadnutý strom na ceste. Vystúpime všetci z auta a hor sa zavadzajúci strom posunúť mimo cestu. Piatim vyšportovaným chlapom strom nekládol žiadny odpor. Však pred nami sa aj hora triasla keď nás zbadala. Nasadli sme a pokračovali ďalej do kopca páliť spojku na vrcholček Sitna. Po ceste sme stretli aj Krokodíla, ktorý nás čakal pri závore. Naťukal špeciálny mechanický kód do zámky, vyslovili sme čarovné slovíčko otvor tu závoru lebo ju rozbijem a hľa závora sa pomocou Krokodíla otvorila. Prišli sme k vysielaču, kde naša cesta pre viacerých končila a končila aj asfaltka, preto bolo potrebné auto odľahčiť aby tých pár metrov k rozhľadni sme s autom nechytili podvozok o skaly a vyrastené korene. Auto zaparkoval úplne až pred rozhľadňou, pre lepšie vykladanie vecí a následne bol auto zaparkovať na asfaltku aby neprekážalo turistom. Po vyložení vecí z auta sme sa hneď pustili do ich vynášania hore na rozhľadňu cez prudké točivé schody . Stožiar s anténou sme umiestnili na streche rozhľadni o existujúcu konzolu, ktorá sa tam nachádzala. Poťahali káble, k vysielačke, vytvorili vysielacie pracovisko, zmerali PSV, naladili anténu, znovu zmerali PSV a mohli sme sa s chuťou pustiť do vysielania. Teda ešte pred vysielaním sme sa museli niečím tekutým zahriať, pretože hore bola pekná kosa a tak teplovzdušné ohrievače šli na plné obrátky. Po dlhej dobe som konečne mohol spať na rovnej pohodlnej ploche aj keď stan mi zrazu chýbal. Naše prvé spojenie bolo so Stanom (Veľký Krtíš) o 22:12. Predtým sme sa spojili aj s expedíciou Horec, ale len v aute a nemal som pri sebe papiere, takže som spojenie nezapísal. Postupne sa nám začali ozývať brejkovia. Peki nestíhal prijímať a ja zapisovať. Občas sme ani nepočuli, pretože sme sa prekrikovali s Mirčim. Ten dával výzvy na 2 metroch a na PMR pásme. Išlo mu to tiež veľmi pekne. Pri vysielačke sme sa postupne vystriedali všetci. Najviac však vysielal Peki, ktorý má v tom už dlhomesačnú prax. Ja s Tarzanom sme si pomaly zvykali. Sem tam sme sa zakoktali, poplietli jazyky a tak som ostal väčšinou pri zapisovaní. Prvá noc bola príjemná, vonku bolo chladnejšie a dnu sme mali celkom dobré tepelné podmienky. Fukáre síce išli na 185% ale stretávali sa s chladným vánkom prichádzajúci zo spodku rozhľadne. Spravili sme 33 spojení čo bolo veľmi úspešné, keďže sme začali vysielať tak neskoro. Vysielali sme do štvrtej rána. Niektorí, už zaľahli k povinnému odpočinku, skôr ako napr. Krokodíl a ja. Krokodíla zmohla tekutá únava a ja som spachtoš takže vysvetľovať nemusím. Pozaspávali sme veľmi rýchlo, aj napriek šumu z vysielačky a hukotu rotujúcich ohrievačov. Nebyť ohrievačov, tak asi pomrzneme. A to sme chceli ísť najprv stanovať. Okolo piatej bol už hore Mirči a hneď spravil prvé spojenie. Ráno, keď som vstal boli ako vždy už všetci hore, svieži ako rybičky. V denníku už bolo zopár nových spojení. Všetci sme zišli dole pred rozhľadňu, pretože sme si chceli spraviť spoločnú fotku a aj sa poobzerať po okolí. Spravili sme si spoločnú fotku a pustili sme sa do raňajkovania. Tarzan a Krokodíl odbehli na aute po rebrík a ostatný bežali k ohnisku. Spoločnými silami sme nazbierali drevo a s Pekim sme riadne podkúrili. Pomaly začali prichádzať aj turisti, ktorí mali smolu a museli čakať vonka pred rozhľadňou, kým sa napapáme. Rozhľadňa by mala byť síce aj tak už mimo sezóny zatvorená, ale my sme boli taký dobrý že sme ich tam pustili a tých zvedavejších oboznámili o našej akcii. Niektorí sa toľko pýtali, že sme boli ako na výsluchu pri policajtoch ale tešilo nás to. Otázky typu, čo to robíme, čo z toho máme, za akým účelom to robíme a podobne. My sme boli radi že sa niekto našiel a dával nám otázky. V sobotu hlásili dážď. Tu sa tentoraz žiadny nekonal. Bolo perfektné počasie. Ako stvorené na turistiku a expedíciu zvlášť. Po troch hodinkách dorazil aj Tarzan s Krokodílom. Prišli bez rebríka. Nevadí aj tak sme ho nakoniec nepotrebovali. Tarzan si išiel ešte rýchlo opiecť pár dobrôt na raňajky a ja som sa pridal k nemu. Vyhladol som, veď som chlap! Spojeníčka šli trocha pomalšie. Príčina bola aj v turistoch, ktorí boli niekedy naozaj vytrvalí v otázkach a čakaní na odpovede. V ten deň ich tam prešlo neúrekom. Podvečer okolo 16:00 dorazil na kontrolu Števo Zvolen. Spravil si nejaké dva spojeníčka a potom sa venoval Mirčimu a MacGyverovi. Mirči nás v sobotu večer opúšťal, musel ísť v nedeľu do roboty. Škoda. Mirči povedal, že keď budeme mať 100-té spojenie, tak pôjdu so Števom preč. Ako naschvál nie a nie to 100-té spojenie spraviť. Vedeli sme, že nám Mirči bude chýbať. Nakoniec sme 100-vku urobili o 19:12 a Mirči so Števom sa pobrali domov. Vtedy nám to začalo lietať kade tade, akoby sa stal malý zázrak. Čím to bolo? Tak na to sme neprišli dodnes, ale s Mirčiho odchodom to nemalo nič. Okolo 22:00 sme ostali hore už len dvaja členovia expedície. Peki a FoXo. Ostatných položila vyčerpávajúca únava, ktorú vynaložili venovaním sa zvedavým návštevníkom rozhľadne. O 22:28 sme zachytili slabú výzvu. Bola to expedícia Rapaka. Po vymenení všetkých informácií nám povedali vzdialenosť 425 km. Bolo to naše najdlhšie spojenie. Dohodili nám aj expedíciu Bobr, ale tá bola bez šance na spojenie. O 01:45 sme zaľahli aj my. Nechali sme zapnuté CB ak by sa náhodou niekto ozval, hoc pochybujem že by nás zobudil. Táto noc bola veľmi chladná. Vonku fúkal silný vietor. Šli sme sa ešte pre istotu pozrieť na anténu. Ohýbalo ju dosť, ale držala sa statočne. Dnu nám fúkal chladný vzduch cez okno, cez ktoré sme mali vonku prestrčený kábel k anténe. Medzi okná sme napchali vetrovky. Síce to trošku zmiernilo chlad ale zima bola aj tak a ohrievače ledva stíhali. Zima bola teda len tomu kto nemal kvalitný spacák. No a to som bol zase ja. Ale neskoršie začalo byť chladno už aj ostatným. Budík sme si dali na piatu aby sme spravili čo najviac ranných spojení. Ráno vstali zase všetci skôr ako ja. Po tejto noci sme boli spokojný, pretože sme mali viac spojení ako za minulé expedičné sitnianske noci. Bolo ich 139. Ozvali sa nám aj Rakúšania, Poliaci a dokonca aj Maďar, ktorý sa chcel rozprávať a rozprávať. Mali sme šťastie, že MacGyver vedel po nemecky a spravil s nim spojeníčko ako facka. Nám by to trvalo večnosť. Ozval sa aj náš starý kamarát Goliat s Rakúska, s ktorým komunikovať je vždy zábavné. Vždy poberieme len jeho meno a mesto, ktoré nedáva význam. Sem tam sa zasmeje a zľahka ponadáva. Netradičným spojením bol Miro (BB) – kamión, ktorý nás zachytil v Maďarsku a celú cestu domov nás počúval a pravidelne sa nám ozýval. Bol našou expedíciou nesmierne nadšený a fandil nám, ako mažoretky na futbale, škoda len že sme nevideli jeho tanečnú zostavu. Aj za tak chladného dňa prišlo aj v nedeľu na Sitno kopec turistov. Keď sme ich videli, bola nám ešte väčšia zima. Ja som bol v spacáku pod dekami a nie a nie vyliezť. Nakoniec som sa prekonal a šiel si rýchlo spraviť sáčkovú polievku. Spojenia sa nám len tak hrnuli. Boli sme nesmierne šťastný, že to tak lietalo. Škoda že nám zhorel zdroj, ale nanešťastie sme mali aj akumulátor s auta. Náš výkon bol síce slabší ale nič iné nám neostávalo. Okolo 12:00 sa už nedalo ani riadne vysielať. Všade samé rušáky a rusáci. Spravili sme ešte pár spojení, najedli sa a začali pomaly baliť. Naše posledné spojeníčko bol Strelec junior junior z Banskej Bystrice. Skladanie antény zo strechy bola riadna fuška. Vietor sa o ňu silne opieral a Tarzan s Pekim mali čo robiť. Ja som všetko sledoval zdola, ak by náhodou niekto spadol aby som ho mohol ešte včas zachytiť. A ak by to bol prežil, mal by skvelú pamiatkovú fotografiu. Nakoniec sme všetko zbalili a začali postupne nosiť do auta. Pomedzi to nám ešte zavadzali posledný turisti. Tí ďalší, ktorí už prišli po našom odchode mali smolu. Rozhľadňa bola už zatvorená. Nikomu z nás sa nechcelo odísť, ale robota a škola bola dôležitejšia.

So smútkom v očiach sme dávali posledné zbohom rozhľadni strácajúcej sa v hmle. Odniesli sme si 221 spojení čo nás veľmi potešilo, parádne fotky a hlavne dobrú náladu a dobrý pocit. Tešíme sa na ďalšiu expedíciu, ktorú si určite zopakujeme opäť na Sitne cez zimné obdobie.

Expedícia Barbakan – Matičiarska anténa

29-31.7.2005

A je to tu znova, ďalšia výprava za dobrodružnou expedíciou sa konala 29-31.7.2015. Tento krát sme sa na Gyrovej corsičke vybrali na Veľkú lúka. Veľká lúka je tiahly lúčnatý vrchol (1 475,5 m n. m) v centrálnej časti hlavného hrebeňa Lúčanskej Malej Fatry, nazývanej aj Martinské hole. Je to dobrý vyhliadkový bod s kruhovým výhľadom na Malú, Veľkú Fatru a na Žilinskú a Turčiansku kotlinu.

Cestu do Martina sme zvládli ľavou zadnou. Veď už sme tam boli viac krát a ako by povedal Erik „veď však to pôjdeš stále rovno po značke“. Od Martina to už bolo očosi horšie. Na cestu si matne spomínal len Peki, ktorý tam už údajne bol a vraj s mapu tam potrafí aj so zavretými očami. No a tak po niekoľkohodinovom blúdení, nesprávnym odbočením na pešiu zónu a so zabudnutou mapou doma ležiacou na stole sme sa napokon dostali na to správne miesto. Chvíľku sme v to ani nedúfali, pretože na miesto bol riadny strmák a báli sme sa o corsičku aby to vôbec zvládla a nevyvrela nám vodička. Zastavili sme takmer na konci vrcholu na jednej zatáčke. Ďalej cesta pokračovala k vysielaču, ktorý bol od nás len pár metrov. Asi tak 200 metrov od zatáčky. Hneď sme chceli k nemu ísť a vyliezť naň ale čas na to nebol pretože sa stmievalo a museli sme rýchlo povyberať veci z auta, rozložiť stan a postaviť vysielacie stanovisko. Počas vztýčenia antény a jej ukotvenia sme poľahky sledovali krásny západ slnka vysoko nad mestom Martin. Prišiel na nás hlad a tak sme sa ešte rýchlo poobzerali po okolí kým sa úplne zotmie, či náhodou nenájdeme suché drevo na spravenie ohňa. Niečo sme predsa len našli a tak sme sa pustili do večere. Peki nesklamal ani tentokrát a otvoril lahodné konzervy. Po doplnení síl sme začali konečne vysielať. Na tento víkend sa hlásilo veľké množstvo expedícií a tak sme boli plný očakávania koľko spojení sa nám podarí nadviazať. Vonku sme nevydržali dlho pretože pomaly začalo fúkať čoraz viac a viac. Veď v takej nadmorskej výške sme to čakali oveľa skôr a tak sme sa pobrali schovať do stanu a anténu sme nechali vonku napospas poveternostným vplyvom. Snáď nás neodfúkne pomyslel som si keď som ako posledný pchal svoj zadok do malého stanu. Ani neviem ako dlho sme ešte vydržali vysielať ale pravdepodobne to dlho nebolo nakoľko sa ochladilo a zima nás nútila sa zababušiť do spacáku a tlačiť sa jeden na druhého ako Tesco sardinky aby nám bolo kus teplejšie. Ale áno dočkali ste sa môjmu frflaniu ani tentokrát som sa poriadne nevyspal veď však som nemal komfort po ktorom by každý bažil. Navyše stan bol menší a keďže som spal na kraji tak sa stena stanu na mňa neustále lepila. Napokon som ale zaspal a stíchol. Ráno sme vstali skôr, ale po polhodine prechádzania kanálov sme sa rozhodli ešte kus pospať. Bolo veľké rušenie, samé DX a ako vždy taxikárska dispečerka priamo z Moskvy. Začalo nám pomaly slnko svietiť do očí a tak sme sa rozhodli vstať a naraňajkovať sa. Kým Gyro s Pekim vysielali a zapisovali úspešné spojenia, ja som sa vybral na malú exkurziu do neznáma. Zobral som si statív, foťák a šiel som po turistickom chodníčku prvej triedy až som sa úplne stratil z dohľadu nášho táboriska. Podarilo sa mi dostať na akúsi lúku, kde bolo more čučoriedok. A tak som začal oberať a maškrtiť si na nich ako malé dieťa. Ani som si neuvedomil a šiel som nižšie a nižšie až som napokon zistil, že som sa pravdepodobne stratil. Okolo mňa samá lúka a nikde naokolo žiadny záchytný bod. Skúsil som teda šťastie a začal som kráčať približným smerom po mojich stopách. Onedlho som zbadal vysielač, ktorý sa nachádzal neďaleko nás. Super už by som sa stratiť nemal pomyslel som si. Ale čo čert nechcel stalo sa tak. Kráčajúc túžiac zahliadnuť vŕšok špicu tyčky, ktorý podopiera stan som nezbadal, že som sa ocitol v mínovom poly. V tomto prípade to mínové pole boli kravské lajná všade naokolo. Neostávalo mi nič iné ako toto mínovisko obísť a tak si predĺžiť cestu. Ako som si tak kráčal spoznával som známe stromy okolo ktorých som už určite išiel a ani to už tak dlho netrvalo a ocitol som sa pri našom táborisku. Trocha unavený som sa zvalil na karimatku a bolo mi jedno či je povrch pod ňou hrboľatý, kockavý v tvare ihlana či vyrastá koreň zo zeme alebo čo by ma mohlo tlačiť, zaspal som. Gyro s Pekim za ten čas kým ja som chrňel sliny do karimatky stihli spraviť celkom pekný počet spojení a nové stanice nie a nie sa ozvať. Za jeden deň sa môže spraviť spojenie so stanicou len raz, teda platné spojenie v denníku. Kecať samozrejme môžete koľko chcete. A keďže sa nikto nový teda nehlásil rozhodli sme sa dať dlhú pauzu a vystrájať blbosti. Hneď prvou bolo poslanie stanu k zemi. Nuž ja dodnes tvrdím, že to bol vietor čo šťuchol Gyra trocha silnejšie a ten nechtiac padol na stan a zlámal ho. Stan mal šťastie, že som pozeral nedávno seriál Mac Gyver a tak som od neho pochytil pár trikov a pomocou vreckového nožíka, drievka a legendárnej izolačky dostal stan druhú šancu poskytnúť nám víkendový náhradný domov. Rozhodli sme sa ísť pozrieť bližšie ku vysielaču, kde sa nachádzal aj vlek. Ten nám na chvíľku poskytol horolezeckú stenu. Vedľa vysielača bola akási betónová zrúcanina v podobe bunkru. Rozhodli sme sa ju prebádať kúsok po kúsku. Smola ďaleko sme sa veľme nedostali, pretože nám cestu zatarasili veľké pancierové dvere a hoc sme sa ráno najedli poriadne ako pravý chlapi, nedokázali sme s nimi pohnúť a tak sme sa vrátili k táborisku skontrolovať či tam ešte vôbec nejaké veci máme. Mali a dokonca sme tam našli aj nových susedov. Porozkladali sa kúsok od nás náhodný turisti, ktorí kus zablúdili a tak miesto nocľahu niekde ďalej o pár km sa museli schýliť pri nás. Bolo mi ich ľúto pretože ak si chceli poriadne schrupnúť a odpočinúť si na dlhú cestu ktorá bola pred nimi tak mali smolu. Večer začali všetci opäť vysielať a tak ich určite budili hlasné hlasy z vysielačky. Pri ohni sme zavysielali, pokecali a išli drichmať. Aj keď táto noc bola tiež údajne chladnejšia ja som s tým problém nemal. Nejak som pozabudol sa pred tou dennou túrou do neznáma nakrémovať sa a tak ma to slabé slniečko trocha spálilo. Ale fakt že len trocha. Videli ste reklamu kde slečna šla prezlečená za pandu lebo ju spálilo? Áno tak som presne vyzeral aj ja. Chalani nás cez vysielačku aj strašili aby sme sa poriadne pripravili na noc pretože bude poriadny vetrisko a búrka tak sme chvíľku uvažovali aj nad presunutím do mikrostanu corsičky, ale noc sme prežili bez známok odfúknutých vecí alebo vyplaveného stanu. V nedeľu ráno sme vstali tentokrát už naozaj skôr a dokonca aj ja. Rozložili sme ešte oheň na posledné raňajky, zapli vysielačku pre výzvu k nadviazaniu posledných spojení a pomaly začali baliť. Keď píšem pomaly tak to bolo naozaj pomaly. Domov sme sa napokon vybrali až poobede nakoľko sa nám ale že vôbec nechcelo ísť preč a už vôbec sa nám nechcelo baliť všetok ten bordel.

Táto expedícia sa nesmierne vydarila. Spravili sme okolo 190 spojení a nazbierali kopec bodov do SPL ( Slovenská portejblová liga) Najdlhšie spojenie sa nám podarilo spraviť až niekam do Francúzska. Ako na každej expedícii, tak aj na tejto sme vymysleli pár sprostostí. Peki = špeky ale to sme vymysleli minule. Teraz má každý pochodovú pesničku.

Gyro => Jede jede Džajríčku, nese si svoji staničku.
Peki => Jede jede Špeky, kouří se mu s deky.
FoXo => Jede jede FoXo, je to týpek proste kokso.

A ako vždy tak aj teraz sa opäť teším na náš ďalší expedičný výjazd za poznaním do neznáma. Majte sa krásne a na záver 73 priatelia.

Expedícia Barbakan – Sitniansky rytieri

22-24.7.2005

Nedali sme si pokoj a opäť sme sa vybrali na ďalšiu súťažnú expedíciu. Tentokrát sme si na mušku vybrali kopec Sitno. V zložení našej päťčlennej posádky sme to boli my štyria a to Gyro, Peki a ja.

V piatok poobede sa písal dátum 22.7.2005, keď sme sa vybrali vysielať na kopec Sitno. Nakúpili sme zásoby potravín na prežitie a hor sa do ďalšieho dobrodružstva. Išli sme len traja, takže sme nemali žiadne problémy napchať veci do auta aj keď sme šli Gyrovov malou Corsičkou. Neviem prečo ale zdalo sa nám, že tentokrát sme mali batohy omnoho ťažšie ako naposledy. Cestou sme nikoho nezrazili a ani nezrazil nikto nás. Okolo siedmej večer sme dorazili k jazeru Počúvadlo, kde sme nechali auto a vybrali sa pešo hore na Sitno. Mali sme chuť sa ísť aj kúpať, ale voda bola chladná a počasie nebolo veľmi priateľské a tak sme nepokúšali osud. Vybrali sme teda z auta všetky veci a go go na Sitno. Neubehlo ani 300 m a už sme nevládali a necítili sme si nohy. Začali sme sa smiať na blbostiach a už sme vonkoncom nevládali podniknúť ďalšie kroky vpred. Nejak sme sa však pozbierali a opäť sme sa vydali na cestu. Cesta hore nebola až taká dlhá a náročná ako minulá expedícia za čo sme boli nesmierne vďačný. Asi v trištvrte cesty bola malá studnička pri ktorej sme sa osviežili a pokračovali v ďalej. Prišli sme na Tatársku lúku, odkiaľ sme videli vysielač a cieľ našej cesty. Od lúky sa cesta prekrývala na užších miestach drevenými chodníkmi a schodíkmi. Pri posledných schodoch sa nachádzala kamenná plošina, z ktorej bol pekný výhľad na Banskú Štiavnicu. Z kraja skál bol výhľad ešte krajší, ale Gyro sa o mňa bál tak som nemohol ísť na kraj skaly. Povedal mi „Foxinko môj ja ťa mám rád“ Hore nás čakal vysielač, na ktorom bolo veľa rôznych antén, stará nedostavaná chata a vedľa nej rozhľadňa. Vedľa rozhľadni už bolo pripravené ohnisko po predošlých turistov a okolo vybudované lavičky. Rozložili sme ako vždy stan, anténu a jedlo. S anténou bol troška väčší problém ako obvykle pretože to bol kamenitý terén a nemohli sme ju dať veľmi až na vrch, lebo nám nedočiahol kábel. Po technických úpravách sme sa išli poobzerať za drevom na prikúrenie a opekanie. Stmievalo sa a tak sme toho veľa nenašli, ale stačilo nám to na noc. Založili sme si oheň a hor sa opekať naše špeciality, ktoré sme si po ceste kúpili. Opekali sme si len dvaja pretože Peki mal so sebou samé konzervy. Po chutnej vypasenej večeri sme začali konečne akože aj vysielať. Išlo nám to celkom dobre. Chytili sme dokonca Alberta na MPR ktorý bol na Pánskom diely. Piatková noc nebola až taká bohatá na vysielanie takže sme sa pri vysielaní trošku nudili. Noc bola teplá a príjemná. Silno svietil mesiac, takže sme nepotrebovali ani baterky pri občasnom odskočení si uľaviť keď nás tlačilo na mechúr. Asi po 16-ctom spojení sme si šli unavený a unudený ľahnúť do našich nocľahov typu karimatka v stane a niekto len karimatka pod holým nebom. Pre mňa to nebola veľmi luxusná noc ako v bavlnke. Nie som zvyknutý spať v stane, nerovnomerný povrch a malý stan na dĺžku mi nedoprial komfortu aký by som si prial. Ale to som ja malý frfloško, ktorému nič nevyhovuje. Prišlo ráno a bolo nutné vstávať. Ja nemám rád skoré vstávanie hlavne keď sa poriadne nevyspím a tak som protestoval. Napokon ma okolo ôsmej presvedčili aby som vstal. Spravili sme si raňajky, poniektorí len otvorili konzervu a začali sme znovu naplno vysielať. Okolo pol deviatej prišli majitelia rozhľadne a s nimi aj prví turisti aj keď sa určite niekde poniže schovávali už skôr, pretože toto miesto je celkom navštevované. Tentokrát sme sa pre nich stali aj my bodom záujmu. Obdivovali a prezerali si anténu a čumeli na nás akoby sme boli niečím šľahnutý. Len málokto vedel že niečím sme naozaj šľahnutý boli. Na obed som sa vybral na prechádzku dole na Počúvadlo skontrolovať Corsičku. Zobral som si foťák v prípade že by som stretol môjho kámoša maca, vysielačky aby som mohol Gyra a Pekiho ratovať ak by sa maco náhodou rozhodol ísť hore. Dole som bol hneď. V jazere sa v tej chvíli nikto nekúpal okrem rýb, ktoré statočne vyskakovali z vody a smiali sa rybárom „aj tak nás nechytíte“ Stretol som tam aj kamarátku a tak sme hodili krátku reč na niekoľko hodín. Už sa začalo stmievať, tak som sa radšej pobral hore naspať na Sitno pretože po tme sa ťažšie uteká so zasratými nohavicami. Prešiel som ani nie 100 metrov a začal som pociťovať únavu. Nevedel som si to vysvetliť pretože s batohom som vládal viac ako naprázdno. Cestou hore som postretával turistov rôznej národnosti, ktorí sa slušne jeden po druhom zdravili. Celý spotený a zničený som konečne vyšiel hore a zamieril k nášmu táboru hľadať karimatku. Kus som si oddýchol a následne som sa pripojil k vysielaniu. Dostal som na starosť zapisovanie spojení. Túto noc sa nám podarilo spraviť viacej spojení ako v piatok. Spravili sme spojenie až niekde na východ CZ. Boli sme hrdý. Gyro povedal, že kým nebudeme mať 50 spojení, nejdeme domov. Onedlho si išiel ľahnúť pretože ráno musel šoférovať a nebolo by dobré aby šofér bol za volantom unavený. Ja s Pekim sme boli pri ohni a vysielali až do neskorej noci. Keď už sme nemali šancu nikoho chytiť, šli sme spať aj my. Ráno mi zase spravili budíček. Zbalili sme stan, najedli sme sa a ešte dáky ten čas vysielali. Okolo 11 sme sa pobrali dole na Počúvadlo. S tými batohmi sme boli dole hneď. Niekto sa kotúľal, plazil a niekto šiel aj po svojich. Samozrejme, že sme išli všetci traja po svojich. Cestou do BB sme sa zastavili ešte pri Gyrovej chate skontrolovať či je všetko v poriadku.

Plný nových zážitkov sme sadli do auta smer BB a tešili sa na vlastnú mäkkú posteľ. Kiež by sa dala brať všade ako príručná batožina. Ale to by nebolo to práve však.

Expedícia Barbakan – Cesta hrdinov 2005 (Kremnické vrchy)

15-17.7.2005

Štyria blázni Gyro, Peki, Čižmo a ja sme sa vybrali na trojdňovú túru, za účelom spraviť čo najviac spojení s inými CB maniakmi z troch rôznych kót. Tieto spojenia sa zapisujú u oboch súťažiacich a kontrolujú sa kontrolnou stanicou pokiaľ je to výnimočná súťaž. Táto bolo celoročná pod názvom Slovenská portejblová liga a body sa zbierali celý rok.

Naša cesta sa začala 15. Júla 2005. Našou prvou zástavkou bola kóta Suchá hora (Skalka 600 m. n. m.) Tu sa nachádza aj najvyššia stavba na Slovensku a to vysielač s výškou 308 m. V prepotenom autobuse, ktorý skôr pripomínal skleník ako dopravný prostriedok sme sa odviezli z autobusovej stanici na konečnú zástavku v dedinke Králiky, ktorá sa nachádzala pod Skalkou. Z tade sme sa snažili kráčať po vlastných. Škoda, že nič nešlo hore. Nieže by som bol lenivý ale po tom cestovaní v skleníku boli všetky moje sily vypotené. Každý z nás mal na chrbte ťažký náklad v podobe niekoľko litrov tekutín nakoľko sme nevedeli či sa po ceste budú nachádzať pitné pramene aj keď mapa našepkávala že áno. Človek ale nikdy nevie čo sa od posledného výtlačku môže zmeniť. Takmer 30 Kg batohy pre naše staré kosti boli okrem tekutín naplnené aj niečím pod zub , oblečením no a vysielacou technikou. Snažili sme sa rozdeliť veci rovnomerne pre všetkých aby sme mali rovnaké svaly. Cesta strmým kopcom z Králik na vrchol Skalky robila väčšine posádky problém. Ja som samozrejme nebol výnimkou, ale nakoniec som to po štvornožky hore zvládol. No dobre, pomohol mi potlačiť jeden štvornohý uslintaný chlpáč z ktorého išla hrôza až strach a zožrať som sa nechcel dať. V podvečer sme dorazili na našu kótu a utáborili sme sa blízko športového strediska. Rozložili sme stany, anténu, založili oheň, nazbierali drevo a hor sa do doplnenia zásob ktoré sa po ceste spálili v podobe opekania špekačiek, slaniny a salámy. Onedlho po našom utáborení prišiel za nami ďalší člen expedície Milan Vosko alias Šaman. V piatok sme veľa spojení nespravili, pretože sme neboli vhodne rozložený a niečo nám vo vysielaní tienilo. V sobotu ráno bolo pre mňa vstávanie naozaj problematické. Ja som bol nevyspatý, takže som ešte kus podriemkaval, kým ostatný sa vyvaľovali pri ohni a robili si anglické raňajky. Po posilnení jedlom sme zložili stany, anténu, zahasili oheň občúraním ako pravý skauti a vybrali sme sa ďalej na našu cestu. Cestou nás opustili dvaja členovia. Pri informačnej tabuľke sme sa dozvedeli, že cesta by nemala trvať dlho. Avšak sme sa mýlili. Kráčali sme približne 7 hodín prekrásnym horským lesom a miernymi kopcami. Nevedeli sme sa vynadívať na tú krásu okolo nás aj keď boli miesta kde sme sa zastavili a so smutnými očami sledovali človekom zdevastovanú vyrúbanú horu. Sprevádzala nás aj horská zver ako srnky či jelene. Medveďa sme našťastie nestreli, asi by som nechal dačo hnedé v gatiach a nugeta by to veru nebola. Trasa bola nekonečne únavná a tak sme si robili aj veľa prestávok, aby si oddýchli naše veľké mužné ramená. Nohy to zvládali na podiv veľmi dobre a ani opuchy sa na chodidlách žiadne nezjavili. Po unavujúcej ceste sme konečne dorazili na našu druhú kótu Svrčinník (1313 m. n. m.) Po prebádaní okolia či sa nikto nenachádza doma sme vyčerpaný popadali na karimatky a kto si ju nestihol podložiť tak hodil rovno papuliaka na špinavú zem. Ale bolo to každému jedno hlavne že ležal. Po menšom odpočinku sme sa pustili do šrotovania čučoriedok, ktoré boli na okolí. Vlastne sa dá povedať, že sme sa ubytovali rovno pred čučoriedkovým polom. Nevedeli sme sa ich dojesť. Naše ruky a ústa vyzerali ako veľké fialové modriny. Malé dieťa bolo proti nám slabota. Po lahodnej večeri sme sa pustili do stavania antény a stanov. Bolo už podvečer, keď sme boli kompletne pripravený na vysielanie. Z tejto kóty to už išlo očosi lepšie, i keď sme očakávali lepšie podmienky pre vysielanie. Spojili sme sa hlavne s českými stanicami. Zo soboty na nedeľu sa počasie priam zbláznilo a privítala nás poriadna búrka ako sa na privítanie patrí. Zo stanu sa dali so sklopenými ušami a stiahnutou zadnicou pozorovať prekrásne blesky a dúfať, že si nás jeden nevyberie ako miesto dopadu. Keďže ma bojkovia nechali v stane spať samého tak som bol ten čo sa bál najviac návštevy neželaného chlpatého macka. Veď všade naokolo sa striedala čierno čierna tma s občasným zasvietením zhora. Blesky ani macko nás našťastie nenavštívili. Sám som spal preto lebo nieže by som smrdel, ale miesto na stanovanie sme si nemohli vyberať a tak sme jeden zo stanov postavili na ploche kde bol v strede hrboľ a tak sme sa dvaja v malom stane nemohli poriadne vyspať a tak som sa stal obetným baránkom. Po daždivej noci sme sa všetci zobudili zničený a unavený po myšlienke, že musíme ísť ďalej. No ja som vstal aj poriadne nahnevaný, pretože mi do stanu natieklo a nohy sa mi celú noc močili v kúpalisku. Po preskúmaní mapy sme zistili, že na ďalšiu kótu už jednoducho nemáme síl a pravdepodobne to asi vzdáme. Boli sme sklamaný, pretože to mohol byť v celku pekný výlet plný dobrodružstva a prekrásnych momentov o ktorých by sme s určitosťou jedného dňa rozprávali naším deťom. Spojili sme sa s dvomi členmi nášho klubu, či sa náhodou nenudia a neprídu pomôcť s opekaním a dojedaním zásob. Ani sme nestihli obrať ďalšie čučoriedky a chalani tu boli ako na koni. Podarilo sa im prísť autom k blízkej dedine nad ktorou sme sa nachádzali. Boli to Tarzan BB a Cosmo BB. Cosmo sa dlho neohrial pretože po nás prebral štafetu a pokračoval na ďalšiu kótu. Ako dopadol si už veru poriadne nepamätám. Každý z nás sa zbavil pár kilo, ktoré sme posunuli Tarzanovi, veď nám prišiel predsa zachrániť a tak šiel dole k autu z najťažším batohom a my sme si užívali ľahkosť tých našich. Hneď nám bolo ľahšie na ramenách, ktoré sme mali presilené a prebolené. V takomto stave sme mali hneď chuť pokračovať ďalej. Po dlhom rozhodovaní sme sa napokon rozhodli vrátiť domov. Všetci sme nutne potrebovali teplučké jedlo a poriadnu studenú sprchu. V dedinke nás už čakal krčmár s horúcim čajíkom a na zahryznutie pripravil utopencov. To sa nám hodilo, pretože cestou dole sme mierne zmokli a tak kúsok tepla sa hodilo. Po oddychu v miestnej krčme sme sa pobrali konečne domov. Tarzan sa zahral na osobného šoféra Alberta a pekne nás všetkých po jednom vrátil našim rodičom.

Zažili sme kopec skvelých nezabudnuteľných zážitkov aj keď miestami sme náš výlet preklínali. No teraz by sme ho nedali zanič. Všetci sa tešíme na ďalšiu expedíciu.

© 2022 OM7AFM

Theme by Anders NorenUp ↑