15-17.7.2005

Štyria blázni Gyro, Peki, Čižmo a ja sme sa vybrali na trojdňovú túru, za účelom spraviť čo najviac spojení s inými CB maniakmi z troch rôznych kót. Tieto spojenia sa zapisujú u oboch súťažiacich a kontrolujú sa kontrolnou stanicou pokiaľ je to výnimočná súťaž. Táto bolo celoročná pod názvom Slovenská portejblová liga a body sa zbierali celý rok.

Naša cesta sa začala 15. Júla 2005. Našou prvou zástavkou bola kóta Suchá hora (Skalka 600 m. n. m.) Tu sa nachádza aj najvyššia stavba na Slovensku a to vysielač s výškou 308 m. V prepotenom autobuse, ktorý skôr pripomínal skleník ako dopravný prostriedok sme sa odviezli z autobusovej stanici na konečnú zástavku v dedinke Králiky, ktorá sa nachádzala pod Skalkou. Z tade sme sa snažili kráčať po vlastných. Škoda, že nič nešlo hore. Nieže by som bol lenivý ale po tom cestovaní v skleníku boli všetky moje sily vypotené. Každý z nás mal na chrbte ťažký náklad v podobe niekoľko litrov tekutín nakoľko sme nevedeli či sa po ceste budú nachádzať pitné pramene aj keď mapa našepkávala že áno. Človek ale nikdy nevie čo sa od posledného výtlačku môže zmeniť. Takmer 30 Kg batohy pre naše staré kosti boli okrem tekutín naplnené aj niečím pod zub , oblečením no a vysielacou technikou. Snažili sme sa rozdeliť veci rovnomerne pre všetkých aby sme mali rovnaké svaly. Cesta strmým kopcom z Králik na vrchol Skalky robila väčšine posádky problém. Ja som samozrejme nebol výnimkou, ale nakoniec som to po štvornožky hore zvládol. No dobre, pomohol mi potlačiť jeden štvornohý uslintaný chlpáč z ktorého išla hrôza až strach a zožrať som sa nechcel dať. V podvečer sme dorazili na našu kótu a utáborili sme sa blízko športového strediska. Rozložili sme stany, anténu, založili oheň, nazbierali drevo a hor sa do doplnenia zásob ktoré sa po ceste spálili v podobe opekania špekačiek, slaniny a salámy. Onedlho po našom utáborení prišiel za nami ďalší člen expedície Milan Vosko alias Šaman. V piatok sme veľa spojení nespravili, pretože sme neboli vhodne rozložený a niečo nám vo vysielaní tienilo. V sobotu ráno bolo pre mňa vstávanie naozaj problematické. Ja som bol nevyspatý, takže som ešte kus podriemkaval, kým ostatný sa vyvaľovali pri ohni a robili si anglické raňajky. Po posilnení jedlom sme zložili stany, anténu, zahasili oheň občúraním ako pravý skauti a vybrali sme sa ďalej na našu cestu. Cestou nás opustili dvaja členovia. Pri informačnej tabuľke sme sa dozvedeli, že cesta by nemala trvať dlho. Avšak sme sa mýlili. Kráčali sme približne 7 hodín prekrásnym horským lesom a miernymi kopcami. Nevedeli sme sa vynadívať na tú krásu okolo nás aj keď boli miesta kde sme sa zastavili a so smutnými očami sledovali človekom zdevastovanú vyrúbanú horu. Sprevádzala nás aj horská zver ako srnky či jelene. Medveďa sme našťastie nestreli, asi by som nechal dačo hnedé v gatiach a nugeta by to veru nebola. Trasa bola nekonečne únavná a tak sme si robili aj veľa prestávok, aby si oddýchli naše veľké mužné ramená. Nohy to zvládali na podiv veľmi dobre a ani opuchy sa na chodidlách žiadne nezjavili. Po unavujúcej ceste sme konečne dorazili na našu druhú kótu Svrčinník (1313 m. n. m.) Po prebádaní okolia či sa nikto nenachádza doma sme vyčerpaný popadali na karimatky a kto si ju nestihol podložiť tak hodil rovno papuliaka na špinavú zem. Ale bolo to každému jedno hlavne že ležal. Po menšom odpočinku sme sa pustili do šrotovania čučoriedok, ktoré boli na okolí. Vlastne sa dá povedať, že sme sa ubytovali rovno pred čučoriedkovým polom. Nevedeli sme sa ich dojesť. Naše ruky a ústa vyzerali ako veľké fialové modriny. Malé dieťa bolo proti nám slabota. Po lahodnej večeri sme sa pustili do stavania antény a stanov. Bolo už podvečer, keď sme boli kompletne pripravený na vysielanie. Z tejto kóty to už išlo očosi lepšie, i keď sme očakávali lepšie podmienky pre vysielanie. Spojili sme sa hlavne s českými stanicami. Zo soboty na nedeľu sa počasie priam zbláznilo a privítala nás poriadna búrka ako sa na privítanie patrí. Zo stanu sa dali so sklopenými ušami a stiahnutou zadnicou pozorovať prekrásne blesky a dúfať, že si nás jeden nevyberie ako miesto dopadu. Keďže ma bojkovia nechali v stane spať samého tak som bol ten čo sa bál najviac návštevy neželaného chlpatého macka. Veď všade naokolo sa striedala čierno čierna tma s občasným zasvietením zhora. Blesky ani macko nás našťastie nenavštívili. Sám som spal preto lebo nieže by som smrdel, ale miesto na stanovanie sme si nemohli vyberať a tak sme jeden zo stanov postavili na ploche kde bol v strede hrboľ a tak sme sa dvaja v malom stane nemohli poriadne vyspať a tak som sa stal obetným baránkom. Po daždivej noci sme sa všetci zobudili zničený a unavený po myšlienke, že musíme ísť ďalej. No ja som vstal aj poriadne nahnevaný, pretože mi do stanu natieklo a nohy sa mi celú noc močili v kúpalisku. Po preskúmaní mapy sme zistili, že na ďalšiu kótu už jednoducho nemáme síl a pravdepodobne to asi vzdáme. Boli sme sklamaný, pretože to mohol byť v celku pekný výlet plný dobrodružstva a prekrásnych momentov o ktorých by sme s určitosťou jedného dňa rozprávali naším deťom. Spojili sme sa s dvomi členmi nášho klubu, či sa náhodou nenudia a neprídu pomôcť s opekaním a dojedaním zásob. Ani sme nestihli obrať ďalšie čučoriedky a chalani tu boli ako na koni. Podarilo sa im prísť autom k blízkej dedine nad ktorou sme sa nachádzali. Boli to Tarzan BB a Cosmo BB. Cosmo sa dlho neohrial pretože po nás prebral štafetu a pokračoval na ďalšiu kótu. Ako dopadol si už veru poriadne nepamätám. Každý z nás sa zbavil pár kilo, ktoré sme posunuli Tarzanovi, veď nám prišiel predsa zachrániť a tak šiel dole k autu z najťažším batohom a my sme si užívali ľahkosť tých našich. Hneď nám bolo ľahšie na ramenách, ktoré sme mali presilené a prebolené. V takomto stave sme mali hneď chuť pokračovať ďalej. Po dlhom rozhodovaní sme sa napokon rozhodli vrátiť domov. Všetci sme nutne potrebovali teplučké jedlo a poriadnu studenú sprchu. V dedinke nás už čakal krčmár s horúcim čajíkom a na zahryznutie pripravil utopencov. To sa nám hodilo, pretože cestou dole sme mierne zmokli a tak kúsok tepla sa hodilo. Po oddychu v miestnej krčme sme sa pobrali konečne domov. Tarzan sa zahral na osobného šoféra Alberta a pekne nás všetkých po jednom vrátil našim rodičom.

Zažili sme kopec skvelých nezabudnuteľných zážitkov aj keď miestami sme náš výlet preklínali. No teraz by sme ho nedali zanič. Všetci sa tešíme na ďalšiu expedíciu.