29-31.7.2005

A je to tu znova, ďalšia výprava za dobrodružnou expedíciou sa konala 29-31.7.2015. Tento krát sme sa na Gyrovej corsičke vybrali na Veľkú lúka. Veľká lúka je tiahly lúčnatý vrchol (1 475,5 m n. m) v centrálnej časti hlavného hrebeňa Lúčanskej Malej Fatry, nazývanej aj Martinské hole. Je to dobrý vyhliadkový bod s kruhovým výhľadom na Malú, Veľkú Fatru a na Žilinskú a Turčiansku kotlinu.

Cestu do Martina sme zvládli ľavou zadnou. Veď už sme tam boli viac krát a ako by povedal Erik „veď však to pôjdeš stále rovno po značke“. Od Martina to už bolo očosi horšie. Na cestu si matne spomínal len Peki, ktorý tam už údajne bol a vraj s mapu tam potrafí aj so zavretými očami. No a tak po niekoľkohodinovom blúdení, nesprávnym odbočením na pešiu zónu a so zabudnutou mapou doma ležiacou na stole sme sa napokon dostali na to správne miesto. Chvíľku sme v to ani nedúfali, pretože na miesto bol riadny strmák a báli sme sa o corsičku aby to vôbec zvládla a nevyvrela nám vodička. Zastavili sme takmer na konci vrcholu na jednej zatáčke. Ďalej cesta pokračovala k vysielaču, ktorý bol od nás len pár metrov. Asi tak 200 metrov od zatáčky. Hneď sme chceli k nemu ísť a vyliezť naň ale čas na to nebol pretože sa stmievalo a museli sme rýchlo povyberať veci z auta, rozložiť stan a postaviť vysielacie stanovisko. Počas vztýčenia antény a jej ukotvenia sme poľahky sledovali krásny západ slnka vysoko nad mestom Martin. Prišiel na nás hlad a tak sme sa ešte rýchlo poobzerali po okolí kým sa úplne zotmie, či náhodou nenájdeme suché drevo na spravenie ohňa. Niečo sme predsa len našli a tak sme sa pustili do večere. Peki nesklamal ani tentokrát a otvoril lahodné konzervy. Po doplnení síl sme začali konečne vysielať. Na tento víkend sa hlásilo veľké množstvo expedícií a tak sme boli plný očakávania koľko spojení sa nám podarí nadviazať. Vonku sme nevydržali dlho pretože pomaly začalo fúkať čoraz viac a viac. Veď v takej nadmorskej výške sme to čakali oveľa skôr a tak sme sa pobrali schovať do stanu a anténu sme nechali vonku napospas poveternostným vplyvom. Snáď nás neodfúkne pomyslel som si keď som ako posledný pchal svoj zadok do malého stanu. Ani neviem ako dlho sme ešte vydržali vysielať ale pravdepodobne to dlho nebolo nakoľko sa ochladilo a zima nás nútila sa zababušiť do spacáku a tlačiť sa jeden na druhého ako Tesco sardinky aby nám bolo kus teplejšie. Ale áno dočkali ste sa môjmu frflaniu ani tentokrát som sa poriadne nevyspal veď však som nemal komfort po ktorom by každý bažil. Navyše stan bol menší a keďže som spal na kraji tak sa stena stanu na mňa neustále lepila. Napokon som ale zaspal a stíchol. Ráno sme vstali skôr, ale po polhodine prechádzania kanálov sme sa rozhodli ešte kus pospať. Bolo veľké rušenie, samé DX a ako vždy taxikárska dispečerka priamo z Moskvy. Začalo nám pomaly slnko svietiť do očí a tak sme sa rozhodli vstať a naraňajkovať sa. Kým Gyro s Pekim vysielali a zapisovali úspešné spojenia, ja som sa vybral na malú exkurziu do neznáma. Zobral som si statív, foťák a šiel som po turistickom chodníčku prvej triedy až som sa úplne stratil z dohľadu nášho táboriska. Podarilo sa mi dostať na akúsi lúku, kde bolo more čučoriedok. A tak som začal oberať a maškrtiť si na nich ako malé dieťa. Ani som si neuvedomil a šiel som nižšie a nižšie až som napokon zistil, že som sa pravdepodobne stratil. Okolo mňa samá lúka a nikde naokolo žiadny záchytný bod. Skúsil som teda šťastie a začal som kráčať približným smerom po mojich stopách. Onedlho som zbadal vysielač, ktorý sa nachádzal neďaleko nás. Super už by som sa stratiť nemal pomyslel som si. Ale čo čert nechcel stalo sa tak. Kráčajúc túžiac zahliadnuť vŕšok špicu tyčky, ktorý podopiera stan som nezbadal, že som sa ocitol v mínovom poly. V tomto prípade to mínové pole boli kravské lajná všade naokolo. Neostávalo mi nič iné ako toto mínovisko obísť a tak si predĺžiť cestu. Ako som si tak kráčal spoznával som známe stromy okolo ktorých som už určite išiel a ani to už tak dlho netrvalo a ocitol som sa pri našom táborisku. Trocha unavený som sa zvalil na karimatku a bolo mi jedno či je povrch pod ňou hrboľatý, kockavý v tvare ihlana či vyrastá koreň zo zeme alebo čo by ma mohlo tlačiť, zaspal som. Gyro s Pekim za ten čas kým ja som chrňel sliny do karimatky stihli spraviť celkom pekný počet spojení a nové stanice nie a nie sa ozvať. Za jeden deň sa môže spraviť spojenie so stanicou len raz, teda platné spojenie v denníku. Kecať samozrejme môžete koľko chcete. A keďže sa nikto nový teda nehlásil rozhodli sme sa dať dlhú pauzu a vystrájať blbosti. Hneď prvou bolo poslanie stanu k zemi. Nuž ja dodnes tvrdím, že to bol vietor čo šťuchol Gyra trocha silnejšie a ten nechtiac padol na stan a zlámal ho. Stan mal šťastie, že som pozeral nedávno seriál Mac Gyver a tak som od neho pochytil pár trikov a pomocou vreckového nožíka, drievka a legendárnej izolačky dostal stan druhú šancu poskytnúť nám víkendový náhradný domov. Rozhodli sme sa ísť pozrieť bližšie ku vysielaču, kde sa nachádzal aj vlek. Ten nám na chvíľku poskytol horolezeckú stenu. Vedľa vysielača bola akási betónová zrúcanina v podobe bunkru. Rozhodli sme sa ju prebádať kúsok po kúsku. Smola ďaleko sme sa veľme nedostali, pretože nám cestu zatarasili veľké pancierové dvere a hoc sme sa ráno najedli poriadne ako pravý chlapi, nedokázali sme s nimi pohnúť a tak sme sa vrátili k táborisku skontrolovať či tam ešte vôbec nejaké veci máme. Mali a dokonca sme tam našli aj nových susedov. Porozkladali sa kúsok od nás náhodný turisti, ktorí kus zablúdili a tak miesto nocľahu niekde ďalej o pár km sa museli schýliť pri nás. Bolo mi ich ľúto pretože ak si chceli poriadne schrupnúť a odpočinúť si na dlhú cestu ktorá bola pred nimi tak mali smolu. Večer začali všetci opäť vysielať a tak ich určite budili hlasné hlasy z vysielačky. Pri ohni sme zavysielali, pokecali a išli drichmať. Aj keď táto noc bola tiež údajne chladnejšia ja som s tým problém nemal. Nejak som pozabudol sa pred tou dennou túrou do neznáma nakrémovať sa a tak ma to slabé slniečko trocha spálilo. Ale fakt že len trocha. Videli ste reklamu kde slečna šla prezlečená za pandu lebo ju spálilo? Áno tak som presne vyzeral aj ja. Chalani nás cez vysielačku aj strašili aby sme sa poriadne pripravili na noc pretože bude poriadny vetrisko a búrka tak sme chvíľku uvažovali aj nad presunutím do mikrostanu corsičky, ale noc sme prežili bez známok odfúknutých vecí alebo vyplaveného stanu. V nedeľu ráno sme vstali tentokrát už naozaj skôr a dokonca aj ja. Rozložili sme ešte oheň na posledné raňajky, zapli vysielačku pre výzvu k nadviazaniu posledných spojení a pomaly začali baliť. Keď píšem pomaly tak to bolo naozaj pomaly. Domov sme sa napokon vybrali až poobede nakoľko sa nám ale že vôbec nechcelo ísť preč a už vôbec sa nám nechcelo baliť všetok ten bordel.

Táto expedícia sa nesmierne vydarila. Spravili sme okolo 190 spojení a nazbierali kopec bodov do SPL ( Slovenská portejblová liga) Najdlhšie spojenie sa nám podarilo spraviť až niekam do Francúzska. Ako na každej expedícii, tak aj na tejto sme vymysleli pár sprostostí. Peki = špeky ale to sme vymysleli minule. Teraz má každý pochodovú pesničku.

Gyro => Jede jede Džajríčku, nese si svoji staničku.
Peki => Jede jede Špeky, kouří se mu s deky.
FoXo => Jede jede FoXo, je to týpek proste kokso.

A ako vždy tak aj teraz sa opäť teším na náš ďalší expedičný výjazd za poznaním do neznáma. Majte sa krásne a na záver 73 priatelia.